Rozdelené Spomienky

Československo, spolužitie, nacistická okupácia a vyhnanie nemeckých obyvateľov 1937–1948

DEUTSCH | ČESKÝ | SLOVENSKÝ

Online výstava sleduje udalosti medzi rokmi 1937 a 1948 v príbehoch a spomienkach ľudí, ktorí dnes žijú v Rakúsku, Česku a na Slovensku. 

Zaoberá sa dôsledkami „veľkých“ dejín Strednej Európy na život jednotlivcov: na ich zážitky, vyhliadky a možnosti voľby, ktoré im zostali v totalitných a vojnových podmienkach.

15 krátkych filmov na rôzne témy obsahuje výpovede 37 pamätníkov zaostrené na nemeckú menšinu v Československu. Boli natočené v rokoch 2014-2015. Online výstava nadväzuje na výstavu filmov umiestnených v priestore, ktorá bola v rokoch 2016-2019 uvedená na mnohých miestach v troch partnerských krajinách a v Nemecku.

Spolupracovali

Spolupracovali

Vedúci projektu: Georg Traska (Inštitút kultúrnych vied a dejín divadla, Rakúska akadémia vied)

Vedenie projektu v Česku: Tereza Vávrová (Antikomplex z.s.)

Vedenie projektu na Slovensku: Andrej Čierny (Antikomplex.sk)

 

Rozhovory viedli: Georg Traska, Tereza Vávrová, Andrej Čierny, Kristýna Hlavatá

Kamera: Štěpán Pech, Ursula Henzl, Paulina Durinová, Zuzana Kallová, Marek Durdiak, Georg Traska , Juraj Valica

Strih: Georg Traska, Tereza Vávrová, Štepán Pech, Ursula Henzl, Andrej Čierny, Vladimíra Hradecká

Postprodukcia: Štepán Pech (obraz), Stanislav Kejval (zvuk)

Titulky: Zuzana Brejcha, Katarina Csanyiová, Irena Dudová, Veronika Fričová, Tomáš Fridrich, Maja Konstantinović, Karolína Kousalová, Michal Mojžiš, Alena Novosadová, Marco Nyvlt, Andrea Ozabalová

Projekt

Projekt

„Bringing Together Divided Memory“ je názov projektu, ktorý zjednocuje historické pohľady na tému „národný socializmus a vyhnanie“ v Rakúsku, Česku a na Slovensku do společného stredoeurópskeho príbehu. Projekt je postavený na životopisných videorozhovoroch, prináša osobné príbehy a spája spomienky do trojjazyčného zobrazenia a takto sa snaží dekonštruovať naratívy obmedzených národných príbehov. Sústreďuje sa na obdobie od neskorých tridsiatych rokov, ktoré bolo ešte možné zachytiť prostredníctvom ústnej histórie (oral history), teda na narastajúce národnostné napätie a „sudetonemeckú krízu“, rozbitie Československa nacistickým Nemeckom, druhú svetovú vojnu, vysídlenie nemeckých obyvateľov z Československa v rokoch 1945/46 a napokon uzavretie železnej opony po prevzatí moci komunistami vo februári 1948. Dozvuky týchto udalostí a spomienky účastníkov siahajú až do súčasnosti.

Respondentov sme hľadali pomocou sociálnych médií a profesijných aj osobných kontaktov. Takýmto spôsobom sa podarilo nájsť mnoho ľudí, s ktorými o tejto historickej skúsenosti predtým ešte nikto neviedol rozhovor. Rešerše cez inštitúcie ako Zväz vyhnancov majú oproti tomu nevýhodu, že častejšie sprostredkujú „overených“ respondentov, ktorí sa vo väčšej miere riadia určitým kolektívnym naratívom, ktorý sa počas desaťročí v inštitúcii ustálil.

V súlade s transnárodným zameraním projektu bola pri rešerši zvláštnym kritériom komplexnosť životopisov, ktoré odporovali národným buď-alebo: napr. príbehy ľudí zo zmiešaných česko-nemeckých alebo slovensko-(maďarsko-)nemeckých rodín, viacjazyčne vyrastajúcich ľudí, nemeckých odporcov nacizmu, nemecky hovoriacich Židov, ktorých prenasledovali nacisti, a ak prežili, po roku 1945 ich zas často diskriminovali kvôli ich nemeckej reči. Svoje miesto v projekte našli tiež výrazne „národné“ príbehy – ako svedectvo o niekdajšom vlastnom presvedčení alebo ako viac-menej neprerušené pokračovanie historicky zaujatej pozície až do súčasnosti.

V rámci celého projektu sme sa snažili o čo najväčšiu rozmanitosť perspektív historicko-životných skúseností, aby sme poukázali na možnosti poznania a konania, ktoré mali ľudia k dispozícii v priebehu histórie – aj v totalitných či vojnových pomeroch – a pri svojej životopisno-historickej reflexii. Vo všeobecnosti to poukazuje na mimoriadny potenciál oral history ukázať rozmanitosť mikropríbehov vo vzťahu k politickým veľkým dejinám.

Historický úvod

Historický úvod

Pri svojom vzniku v roku 1918 zdedilo Československo rakúsko-uhorskú národnostnú rozmanitosť. Popri 8,8 mil. Čechoch a Slovákoch tvorili pri sčítaní v roku 1921 až tretinu obyvateľov iné národnosti, najviac bolo 3,2 mil. Nemcov, ďalej 0,7 mil. Maďarov, 0,5 mil. Rusínov, Židia, Poliaci a ďalší.

Koncepcia štátu kolísala medzi mnohonárodnostným prístupom po vzore Švajčiarska a národným štátom, kde vedľa „štátotvorného“ československého národa žijú národnostné menšiny. Československo bolo prekvitajúcou parlamentnou demokraciou, kde si boli v občianskych právach rovní všetci obyvatelia a menšiny sa tešili značným právam. Chýbalo však plnohodnotné zrovnoprávnenie ako aj politicky rovné zaobchádzanie so všetkými regiónmi zo strany pražskej vlády.

Tak ako mnoho štátov Strednej Európy, trpelo medzi vojnami aj Československo napätím medzi národnostnými a jazykovými skupinami, pričom toto napätie zostávalo únosným, pokiaľ sa odohrávalo v demokratickom rámci. Národná agitácia povzbudzovala, predovšetkým v mnohojazyčných mestách, tiež pozitívnu súťaživosť pri zakladaní kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií.

Hospodárska kríza v 30-tych rokoch mala väčší dopad na české pohraničie obývané Nemcami (Sudety) než na vnútro krajiny. Medzi Nemcami bolo v roku 1936 trikrát viac nezamestnaných než medzi Čechmi. Centrálna československá vláda sa príliš nesnažila tento rozdiel vyrovnať, čo posilnilo separatistickú Sudetonemeckú stranu (SdP) Konrada Henleina a oslabilo nemecké strany, ktoré lojálne spolupracovali so štátom. V parlamentných voľbách 1935 sa stala SdP so ziskom 68 % najsilnejšou stranou pohraničia. SdP sa čoraz silnejšie orientovala na nacistickú NSDAP, z Nemecka ju finančne podporovali a vyvíjala stále väčší tlak na nemeckojazyčných obyvateľov pohraničia. Najmä v reakcii na „pripojenie“ Rakúska k Nemeckej ríši v marci 1938 sa čoraz väčšia časť Nemcov žijúcich v pohraničí odkláňala od spolupráce s československým štátom a občianske strany sa pridali k separatizmu. Keď získala SdP v máji 1938 za mohutných hrozieb obyvateľstvu v komunálnych voľbách v pohraničí suverénnych 90 % hlasov, plne sa spriahla s NSDAP a jej totalitnou, rasistickou a expanzívnou politikou a plánovito odmietala všetky politické ústupky pražskej vlády.

Pri Mníchovskej dohode v septembri 1938 odsúhlasili najvplyvnejšie európske štáty Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko – bez účasti československých zástupcov – anexiu nemeckojazyčného pohraničia Československa k Nemeckej ríši. Čo malo vraj poslúžiť mieru v Európe, v skutočnosti podstrčilo Československo nacistickej rozpínavosti a o pol roka neskôr viedlo k rozbitiu štátu. Hitler anektoval zvyšok českých území ako Protektorát Čechy a Morava. Slovensko nechal odtrhnúť ako svoj vazalský štát s bábkovou fašistickou vládou.

Edvard Beneš zriadil v Londýne československú exilovú vládu, ktorá po celé nacistické obdobie pracovala na budúcej obnove štátu. Po skúsenosti z rokov 1938/39 plánoval Beneš od počiatku oslabenie nemeckého vplyvu v budúcom štáte, pričom zníženie počtu takmer 3,5 milióna Nemcov v Československu sa malo podľa prvých plánov uskutočniť z veľkej časti odstúpením území. V priebehu vojny a s pribúdajúcou trpkosťou z nacistickej hrôzovlády sa zrušenie Mníchovskej dohody postupne menilo stále viac smerom k úplnému vyhnaniu bez odstúpenia území. Pre tento cieľ nachádzal Beneš nie rozhodnú, ale rastúcu podporu spojencov, najvýraznejšie zo strany Sovietskeho zväzu. Fakt, že sa národno-občiansky politik Beneš v snahe o budúce vyhnanie obyvateľov oprel práve o tento mocenský faktor, prispel k jeho vlastnému pádu a ku komunistickému štátnemu prevratu vo februári 1948.

Vyhnanie a vysídlenie nemeckých obyvateľov prebiehalo vo dvoch etapách:

1. Hneď po vojne vyhnali „divoko“, no politicky organizovane, asi 800 000 Nemcov, pričom tisícky zahynuli.

2. Na základe Postupimskej dohody z augusta 1945 potom postupne vysídlili 2,2 mil. ľudí.

V Československu zostalo 240 000 Nemcov, z ktorých väčšina postupne emigrovala (hlavne v rokoch 1948 a 1968).

 

Na Slovensku prebiehal celý tento historický úsek značne odlišne. Slovenskí Nemci (Karpatskí Nemci) predstavovali početne omnoho slabšiu skupinu než českí, moravskí a sliezski Nemci. Neexistovalo tu žiadne súvislé nemecky osídlené pohraničie. 150 000 Nemcov tu pred vojnou žilo roztrúsených v jazykových ostrovoch, najviac v okolí multietnickej Bratislavy, na Spiši a v tzv. Hauerlande na strednom Slovensku, ktorých obyvateľstvo bolo tiež jazykovo, etnicky a nábožensky silne zmiešané.

V nezávislom klerikálno-fašistickom štáte založenom v roku 1939 bolo spolužitie Nemcov so Slovákmi spočiatku nerušené. Česi museli krajinu čiastočne opustiť. Židov a Rómov nekompromisne prenasledovali, deportovali a vraždili v nemeckých koncentračných a vyhladzovacích táboroch.

Až Slovenské národné povstanie v roku 1944 a príslušníci jeho partizánskeho hnutia – domáci aj sovietski – priniesli nielen masívny odpor voči domácemu fašistickému režimu a jeho nacisticky orientovanej politike, ale aj rastúcu averziu voči všetkému nemeckému a násilie voči nemeckým obciam a civilistom. Povstanie, ktoré viedla značná časť slovenskej armády za podpory partizánov, malo krajinu otvoriť blížiacemu sa sovietskemu frontu a následne privodiť politický prevrat. Povstanie neuspelo, nemecká armáda ho krvavo potlačila a páchala zločiny na slovenských civilistoch. Nemeckým civilným obyvateľom, ktorí boli omnoho menej národne orientovaní než českí a moravskí Nemci, sa zhoršili životné vyhliadky. Po Povstaní a v strachu pred blížiacou sa Červenou armádou sa väčšina nemeckého obyvateľstva zo Spiša evakuovala, z Hauerlandu menej systematicky a z Bratislavy ľudia utekali. Časť obyvateľov sa po konci vojny vrátila a podarilo sa im z rôznych dôvodov zostať. Ostatných po návrate vysídlili. Vyháňanie Nemcov bolo v slovenskej časti obnoveného československého štátu menej systematické než v Česku a zostali tu zachované malé časti tradičného nemeckého osídlenia. Mnohých Rómov a Maďarov presídlili do vyľudnených Sudet.